Veriaci ľudia sú optimistickí tučkovia, depkári zas realisti

Autor: Ján Zach | 5.1.2012 o 16:40 | Karma článku: 5,15 | Prečítané:  966x

Chodíte pravidelne do kostola, mešity či synagógy? Robíte dobre. Vedci totiž zistili, že ľudia pravidelne navštevujúci bohoslužby sú optimistickejší a menej depresívni ako ich rovesníci bez vyznania. Menej potešujúcim zistením je, že majú zvýšený sklon k obezite. To nie je všetko - najnovšia vedecká štúdia naznačuje, že veriaci sú celkovo šťastnejší, spokojnejší a žijú dlhšie oproti zvyšku populácii. Iné výskumy zas hovoria o tom, že byť nedepresívnym optimistom nemusí byť vždy výhodou, preto by sme to ani s tým optimizmom nemali preháňať lebo ako sa ukazuje, optimizmus je v samej podstate neurologickou vadou.

Nová vedecká štúdia, uverejnená v odbornom časopise Journal of Religion and Health, vychádza z údajov dlhodobého sledovania skupiny 93 000 žien stredného veku. Vedúci výskumu, profesor klinickej psychológie na Yeshiva University v New Yorku Eliezer Schnall uviedol, že ženy navštevujúce apoň raz týždenne bohoslužby vykazovali o 56% vyššie skóre optimizmu než účastníčky výskumu bez vyznania. Takisto pravdepodobnosť, že tieto ženy budú mať depresiu bola o 22% nižšia než u druhej, nonreligióznej kontrolnej skupiny.

Príčinami týchto zistení sa táto štúdia nezaoberala. Je celkom možné, že popisované efekty zvýšeného pozitívneho ladenia u ľudí pravidelne navštevujúcich kostol možno pripísať ani nie tak samotnej náboženskej praxi ako skôr sociálnej interakcii, ktorá pri nej vzniká. Sv. Ambróz (milánsky biskup, 339-397 n.l.) akoby tušil veľký význam cirevného spoločenstva napísal, že je “...ozajstnou úľavou, ak máme niekoho, s kým môžeme zdieľať svoje vnútro, komu môžeme otvoriť srdce a zveriť mu svoje tajomstvá.” Aj u nás sú nedeľné omše tradičnou príležitosťou stretnúť sa so známymi ľuďmi a podiškurovať s nimi o všeličom, v doznievajúcej nálade práve skončenej bohoslužby.

Je zaujmavé, že k podobným záverom ako Schnall dospel aj Chaeyoon Lim, profesor sociológie na University of Wisconsin-Madison, ktorý v rokoch 2006 a 2007 skúmal skupinu ľudí týždenne sa zúčastňujúcich bohoslužieb. Lim si ale navyše všimol jednu zaujmavú skutočnosť - v rámci 53%-nej časti skupiny, ktorá signalizovala veľmi veľkú spokojnosť s vlastným životom boli podstatne spokojnejší tí z veriacich, ktorí mali v kostole blízkych priateľov. “Pre mňa je to dôkaz, že nie samotné chodenie do kostola, modlenie či počúvanie kázania robí ľudí šťastnejšími ale práve priateľstvá a intímne sociálne väzby, ktoré v kostole vznikajú,” zasvätene hovorí profesor Lim.

Možno je to naozaj práve spoločenský charakter bohoslužieb a kontakt s priateľmi, ktorý dodáva veriacim viac životného optimizmu a predlžuje život. Zvýšená nadváha veriacich oproti bežnej populácii, ktorú zmieňuje Snallova štúdia, zrejme súvisí skôr so zvyklosťami v anglo-saských krajinách organizovať pravidelné cirkevné večierky, väčšinou s bohatým pohostením. Nuž, hoci podobná prax je u nás skôr ojedinelá, naše sviatočné veľkonočné či vianočné hodovanie, myslím čo sa týka účinku na našu váhu, zámorské zvyky možno aj predčí.

Takéto sakrálne obžerstvo by isto nepodporil taký sv. Atanáz, ktorý si už v 4. storočí všimol, ako významne na veriaceho človeka pôsobí pôst (Boh je spravodlivý a preto ateistom stvoril diétu), teda jedna z tradičných náboženských praktík: “Uzdravuje choroby, vysušuje prekypujúce telesné šťavy, odháňa zlých duchov, odstrašuje zvrátené myšlienky, dodáva mysli väčšiu jasnosť, očisťuje srdce, posväcuje telo a napokon človeka privádza pred Boží trón.” Mimochodom, tento svätec je považovaný za ochrancu pri bolestiach hlavy, ale to len na okraj.

Možno by však práve tento patrón vedel pomôcť s hlavou aj boxerskej legende Cassiusovi Clayovi alias Muhammadovi Alimu, ktorého zrejme početní fanúšikovia presvedčili o jeho božskej podstate a ktorý sa potom bál už len jednej veci na svete, a to že Allah by mohol byť prípadne väčší ako on. No a o tom, že ani bohovia ako on to nemajú na tejto zemi ľahké svedčia aj jeho slová: “Keď je niekto taký veľký ako ja, ťažko je mu byť skromným.” Že viera, hoc aj v seba samého, dodáva ľuďom nielen optimizmus ale aj silu, je tento boh boxerských ringov živým príkladom.

Nuž ale aby sme nezabudli na ľudí existujúcich bez “ópia ľudstva” (o náboženstve sa takto vyjadril všeobecne známy pán Marx), aj títo môžu samozrejme žiť dlho, šťastne a optimisticky, príkladov i zaručených receptov je neúrekom. Taký Epiktetos (50-138 n.l.) radí nasledovne: “Ak chceš byť šťastný, vedz, že to záleží len od teba. Nehľadaj šťastie vonku, ale v sebe, lebo ináč ho nikdy nenájdeš.” Hľadať štastie v sebe je ale drina a preto ľudia hľadajú pomoc, najčastejšie u svojho psychoanalytika, ktorému potom zverujú svoje najskrytejšie tajomstvá a očakávajú následne nejaký zázrak. No ako hovorí Clint Eastwood, “...barmani sa dozvedia viac ako spovedníci a takmer toľko ako psychoanalytici.” Je to tak preto, lebo nielen v chráme Pána ale aj v bare zvyknú niektorí z nás hľadať životný optimizmus a tiež veľa kecať.

Kozma Prutkov, známa to satirická postava ruskej predrevolučnej literatúry to vidí jenoducho: “Ak chceš byť šťastný, buď šťastný.” Vedomý si nástrah, ktoré zo sebou život prináša, Prutkov ešte hľadačom šťastia dáva na cestu cennú radu: “Keď si na klietke so slonom prečítaš: „Byvol", never vlastným očiam.”

Naproti tomu herec Woody Allen je tak trochu fatalista a čo sa týka šťastia a Boha, je pomerne skeptický: “Nielenže niet Boha, ale skúste raz nájsť nejakého klampiara cez víkend.” Ako sami vidíte, zájsť občas do kostola po čerstvú dávku životného optimizmu by mu pravdepodobne nezaškodilo. Hoci je vyhláseným ateistom, nad náboženstvom úplne nezlomil palicu a vyzýva Boha, aby mu poskytol nejaké jasné znamenie, “...niečo ako veľký vklad peňazí na jeho meno vo švajčiarskej banke.” Nuž ale ako hovorí Pythagoras, Boh dal človeku dve ruky, aby ho neobťažoval každou maličkosťou. Napriek istej nesamostatnosti to Woody s náboženstvom myslí naozaj vážne, dokazuje to aj táto jeho známa veta (ktorá navyše signalizuje, že to na ceste k transcendentnu vôbec nemá ľahké): “Ako mám veriť v Boha, keď práve minulý týždeň mi valec elektrického písacieho stroja pricvikol jazyk?”

Keď sme už toľko hovorili o prieskumoch, spomeňme ešte jeden, ktorý sa priamo týka nášho optimizmu. Britsko-nemecký tím vedcov podrobne preskúmal mechanizmy, ktoré udržujú pri živote tzv. nerealistický optimizmus (podotýkam, že iný ako nerealistický ani neexistuje). Zistilo sa, že "normálny" mozog sa bráni informáciám, z ktorých plynú pesimistické závery - a to aj v tom prípade, keď sú tieto informácie veľmi dobre vedecky podložené. Tam, kde fakty človeka vedú k pesimistickým záverom ohľadom seba samého, dochádza k výrazným nepresnostiam v oblasti odhadov týkajúcich sa budúcnosti. Prostredníctvom tohto výskumu vieme dnes lepšie pochopiť povedzme správanie pacientov s rakovinou pred prepuknutím choroby, kde v anamnéze celkom jasne vidieť, že pacienti vo väčšine prípadov ignorovali celkom zjavné varovné signály vypovedajúce o zvýšenom riziku či symptómoch začínajúceho ochorenia.

Mozog teda zlyháva pri kódovaní chýb v odhadoch, pokiaľ by to malo vyvolať pesimistickú aktualizáciu. Alebo inak - mozog tvrdohlavo "trvá" na optimistických" záveroch, aj keď sa zmení situácia a fakty svedčia o pesimistických vyhliadkach. Optimizmus je teda neurologická vada, alebo miernejšie povedané anomália, ktorá nám bráni zapamätať si nežiadúce informácie napríklad o tom, ako je pravdepodobné, že zomrieme alebo budeme zranený. A práve preto ľudia zabúdajú dôležité informácie, ktoré by ich prinútili sa vzdať nereálnych optimistických odhadov. Ide o nesmierne stabilný mechanizmus vnímania, ktorý je mimoriadne odolný voči zmenám. Existuje však jedna pozoruhodná výnimka - ľudia s klinickou depresiou nevykazujú žiadne príznaky tejto kognitívnej poruchy, veci ako jediní vnímajú presne.

Žijeme v prelomovej dobe, kedy svet ako ho poznáme prestáva fungovať a nikto celkom nevie, čím to nefungujúce nahradiť. Vzhľadom na dôvodný predpoklad, že Woody Allen trpí ťažkými depresiami (veď ktorý zdravý človek by napísal toto: ”Skutočnosť, to je staroba, choroba, bieda, osamelosť a smrť - aj keď si niekto pyšne vykračuje v značkových džínsoch.”), mohli by sme teda v rámci generovania futuristických vízií sveta na záver dať slovo práve jemu v nádeji, že sa dočkáme naozaj neskresleného odhadu ohľadom budúcnosti ľudstva. No a Woody má k téme toto, citujem: “Viac než kedykoľvek predtým v dejinách stojí dnes ľudstvo na križovatke. Jedna cesta vedie k úplnému zúfalstvu a hlbokej beznádeji, druhá k vyhynutiu. Dúfajme, že budeme dosť múdri a vyberieme si správne.” Ak sa vám zdá, že toto je príliš pesimistické, vedzte, že za váš odhad by som nedal ani deravý groš - akisto ste “normálny”.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?